Cvičenie so sebou prináša okrem benefitov aj nejaké úskalia. A okrem fyzických aj tie psychické. Jedným z takýchto úskalí je napríklad lenivosť, ktorú musíme prekonať. Ďalej sa musíme aj neustále motivovať k výkonu a prinajlepšom aj zostať motivovaní, musíme sa naučiť prekonávať rôzne prekážky alebo sa vyrovnať s občasným menším či väčším zlyhaním a neúspechom (Karel, 2010). Ak toto všetko zvládame, môžeme o sebe tvrdiť, že sme rezilientní.
Reziliencia a "dusenie sa". O čo ide?
Reziliencia je schopnosť zvládať záťaž a pozitívne reagovať na neúspechy alebo zlyhania. Rezilientný človek je motivovaný a vytrvalý dosahovať svoje ciele, je rozhodný, trpezlivý a odhodlaný prekonávať prekážky. Navyše má dôveru v sám seba a má pod kontrolou svoj život a svoje rozhodnutia (Karel, 2010).
Táto schopnosť reziliencie je podľa psychológov pri športovaní nevyhnutná). Totiž, ak človek nie je dostatočne odolný voči stresu a záťaži, môže sa stať, že sa časom začne „dusiť“. Ďalší psychologický výraz pre situáciu, kedy u športovca dochádza k rýchlemu a pomerne dramatickému poklesu výkonu a samotných zručností v dôsledku silného tlaku, ktorý nezvláda. Predstaviť si to môžeme na športovcovi, ktorý chce podať excelentný výkon. Avšak tlak, ktorý na seba vyvinul, aby požadovaný výkon dosiahol, je taký silný, že ho nie je schopný zniesť. Začne v ňom narastať úzkosť z možného zlyhania, klesá mu motivácia a „dusí sa“. Napriek tomu, koľko úsilia investuje do tréningu, nie je schopný podať očakávaný výkon a uspieť. Jednoducho silný tlak a strach z neúspechu premohli jeho schopnosť úspešne si splniť cieľ.
Môže to zájsť ale ešte trochu ďalej...
Ak človek opakovane zažíva „dusenie“ a nedokáže uspieť napriek tomu, koľko energie a času venuje príprave, veľmi pravdepodobne začne mať pocit, že to, či uspeje alebo neuspeje už nedokáže ovplyvniť, a je úplne jedno, ako veľmi sa snaží, pravdepodobne svoje šance na úspech nezvýši. Je tak vlastne vystavený situácii, v ktorej sú výsledky nezávislé od jeho konania. Seligman tento jav prvýkrát pomenoval ako naučenú bezmocnosť. Ide o stav, kedy je človek vystavený nekontrolovateľným (alebo aspoň zjavne nekontrolovateľným) situáciám, čo následne ovplyvní jeho správanie pri budúcich podobných okolnostiach.
Naučená bezmocnosť má tri podoby: emocionálnu, motivačnú a kognitívnu. Vo všetkých nastane pri opakovanom neúspechu zmena. A teda nie veľmi pozitívna zmena.
Môžeme si túto situáciu znovu predstaviť na našom športovcovi, ktorý napriek veľkému úsiliu, vydanej energii a venovanému času tréningu, v súťaži neuspel. Zasiahne to najprv jeho emocionálnu stránku. Je sklamaný, frustrovaný, nahnevaný. Je to ale len jeden neúspech a to ho neodradí pokúsiť sa uspieť znovu. Po druhom, treťom a možno až po štvrtom zlyhaní je zasiahnutá aj jeho motivácia, takže stráca chuť ďalej pokračovať v snažení. Veď ak nedokázal uspieť toľkokrát doteraz, aká je pravdepodobnosť, že najbližšie už uspeje? Podľa jeho subjektívneho hodnotenia, žiadna. A tým je nakoniec negatívne ovplyvnená aj kognícia a úsudok o budúcej situácii. Nakoniec sa úplne prestáva pokúšať o úspech, pretože neverí, že sa táto situácia nekončiaceho zlyhávania môže zmeniť.
Naučená bezmocnosť je teda následok opakovaného zlyhania a očakávania vlastnej neschopnosti kontrolovať situáciu. Pozitívne na tom ale je, že to funguje aj naopak. Preukázalo sa totiž, že tak ako séria neúspechov vedie k naučenej bezmocnosti, tak aj viacero úspechov vedie ku takzvanej naučenej kompetencii (Benson a Kennely, 1976 in Sankaran, 2018), kedy človek získava pocit kontroly. A to, či je kontrola situácie skutočná alebo ide len o ilúziu, je nepodstatné. Dôležité je zistenie, že vnímanie vlastnej schopnosti kontrolovať to, čo sa okolo nás deje, môže pomôcť lepšie zvládať tlak, byť rezilientnejší, zvýšiť výkon, a nakoniec teda aj uspieť.
Znovu ale ako pri všetkom je dôležité poznamenať, že rovnakú situáciu môže niekto vnímať ako stresujúcu a nezvládnuteľnú, zatiaľ čo iný ju vníma ako výzvu. Aj preto sled viacerých neúspechov nemusí u všetkých viesť k naučenej bezmocnosti.
Ako sa vyhnúť naučenej bezmocnosti? 2 spôsoby
Prvým spôsobom, ktorý ponúka veda, je atribučná reformulácia. Pre vysvetlenie, každý z nás má vytvorený určitý atribučný štýl, teda spôsob, akým si vysvetľujeme príčiny udalostí. Jednoducho, kto alebo čo môže za to, že sa mi deje v živote práve toto. Existujú dva základné atribučné štýly: pesimistický a optimistický. Skúsme sa zatiaľ zamerať na ten pesimistický, pretože práve ten podľa výskumu častejšie vedie k naučenej bezmocnosti.
Ľudia s pesimistickým atribučným štýlom predpokladajú, že príčiny negatívnych a nepríjemných udalosti sú stabilné v čase (bude to trvať večne), vnútorné (ja za to môžem) a globálne (budem neúspešný vo všetkom, čo robím). Naopak pozitívne udalosti sú podľa nich následkami nestabilných (mal som šťastie), špecifických (to bola náhoda) a vonkajších (mal som skvelého trénera) príčin. Atribučnou reformuláciou sa teda vedome pokúšame zmeniť náš štýl, akým sa pozeráme na príčiny, teda pokúšame sa o pozitívny atribučný štýl (Abramson a kol., 1978 in Sankaran, 2012).
Druhým spôsobom, ako sa naučenej bezmocnosti môžeme vyhnúť, je aj samotné posilnenie reziliencie. To môžeme dosiahnuť rozvojom troch optimistických schopností (Schinke & Jerome, 2002 in Galli & Gonzalez, 2014).
- naučiť sa realisticky hodnotiť vlastné schopnosti a predpoklady na úspech
- uvedomiť si negatívne myslenie a snažiť sa ho eliminovať
- pokúsiť sa zostávať optimistický napriek neúspechu
Reziliencia je v poslednom čase horúcou témou v psychológii športu, a preto to, čo sme zhrnuli v tomto článku je skôr krátkym úvodom k tomu, čo všetko nám dnes veda k tejto téme ponúka. Hlavnou myšlienkou však zostáva, že práca na jej posilnení je nevyhnutná, pretože také „dusenie sa“ či naučená bezmocnosť sú rizikom aj športovaní, či už profesionálnom alebo rekreačnom. Vedieť o nich je prvým krokom k tomu, aby si sme sa im dokázali úspešne vyhnúť.
.jpg)
