Začala dvíhať činky v 91 rokoch. V 98 sa stala najstaršou súťažnou powerlifterkou na svete

Príbeh Edith Murway-Traina ukazuje, čo môže byť možné. Výskum u ľudí vo veku 80 a 90 rokov ukazuje niečo ešte dôležitejšie. Veľmi starý sval nie je biologicky vypnutý. Keby si Edith Murway-Traina vo veku 90 rokov povedala, že sa o niekoľko rokov dostane do Guinnessovej knihy rekordov v silovom športe, pravdepodobne by sa zasmiala.

Edith začala dvíhať činky až vo veku 91 rokov. Kamarátka z tanečnej skupiny ju presvedčila, aby s ňou prišla do posilky. Edith pozorovala ostatné ženy pri tréningu, skúsila zdvihnúť niekoľko činiek a postupne zistila, že ju to baví. „Začala som chodiť pravidelne a zistila som, že si to užívam. Chcela som byť stále o trochu lepšia. A zakrátko som bola súčasťou tímu,“ spomínala neskôr pre Guinness World Records. Nasledovali tréningy, seniorské súťaže, medaily a trofeje. Na poslednej zaznamenanej súťaži 10. novembra 2019 mala Edith 98 rokov a 94 dní. Práve na základe tejto účasti ju Guinness World Records uznal za najstaršiu súťažnú powerlifterku na svete.

Oficiálne uznanie prišlo v roku 2021, len niekoľko dní pred jej stými narodeninami. Guinness uvádza, že na súťažiach dvíhala váhy až približne do 68 kilogramov. Na svojej poslednej súťaži zvládla bench press s cca 27,2 kg. Vo veku, keď už veľká časť ľudí rieši najmä to, čo všetko "nemôže", Edith stále trénovala, súťažila a skúšala sa zlepšovať. Jej príbeh však nie je dôkazom, že každý človek môže v 98 rokoch dvíhať 68 kíl. Je dôkazom niečoho iného. Dátum narodenia sám osebe neurčuje, či má ešte zmysel začať so silovým tréningom :)

Pred činkami už mala za sebou poriadny život

Edith nebola žena, ktorá vo veku 91 rokov zrazu vstala z gauča a rozhodla sa, že začne byť aktívna. Pohyb, tanec, vystupovanie a práca s ľuďmi boli súčasťou jej života dávno pred činkami. Ako mladá obdivovala Shirley Temple, Ginger Rogers či Freda Astaira. Neskôr učila tanec v miestnom komunitnom centre a práve cez tanec spoznala Carmen Gutworth – kamarátku, ktorá ju po rokoch presvedčila, aby s ňou prišla do posilky. Powerlifting teda neprišiel úplne z ničoho. Bol ďalšou kapitolou života ženy, ktorá bola zvyknutá hýbať sa, vystupovať pred ľuďmi a skúšať nové veci.

Jej život ale nebol iba séria tanečných vystúpení a neskôr víťazných zdvíhaní činiek. Edith vychovávala päť detí a starala sa o svojho prvého manžela Edwarda, ktorý po obrne zostal ochrnutý na všetky štyri končatiny. Po jeho smrti zostala na rodinu sama. Popri starostlivosti o deti a domácnosť zvládala tri zamestnania. Keď sa jej neskôr pýtali, ako toto obdobie zvládala, opísala to bez veľkých motivačných fráz: každé ráno jednoducho vstala a urobila to, čo bolo treba. V päťdesiatke spoznala na tanečnej zábave svojho druhého manžela Johna Trainu. Neskôr sa presťahovali do Tampy na Floride, kde Edith pomáhala rozvíjať program Senior Stars pre miestnych seniorov. Založila tanečnú skupinu Happy Hoofers, vymýšľala choreografie, navrhovala kostýmy a cez vystúpenia pomáhala získavať peniaze na komunitné aktivity. Zapájala sa aj do charitatívnych akcií a podpory programov pre starších ľudí.

Keď teda v 91 rokoch prvýkrát chytila činku, nezačínala budovať iba svaly. Pokračovala v niečom, čo robila celý život. Zostávala medzi ľuďmi, učila sa, vystupovala a odmietala sa nenápadne odobrať do úzadia len preto, že mala vysoký vek.

Edith nie je klinická štúdia, ale..

Príbehy výnimočných ľudí majú jednu slabinu. Veľmi ľahko si z nich vytvoríme univerzálne pravidlo. Edith bola celý život aktívna, venovala sa tancu a pravdepodobne mala kombináciu dobrého zdravia, predispozícií, motivácie, sociálnej podpory a tréningového vedenia, ktorú nemá každý človek v rovnakom veku. Neviem, akú úlohu zohrala jej genetika. Neviem, ako by sa vyvíjala bez predchádzajúcej pohybovej histórie. A neviem, koľko ľudí v podobnom veku by dokázalo absolvovať rovnakú cestu. Edith preto nie je dôkaz typického výsledku, ale skôr možnosti. To, že svaly dokážu reagovať na tréning aj vo veľmi vysokom veku, však nestojí len na jej príbehu. Potvrdzujú to aj kontrolované štúdie. A niektoré z nich priniesli čísla, ktoré znejú takmer rovnako neuveriteľne ako Edithin rekord.

Veľmi starý sval nie je biologicky vypnutý

V roku 1990 publikovali vedci dnes už klasickú štúdiu s obyvateľmi zariadenia pre seniorov vo veku až 96 rokov. Účastníci absolvovali 8 týždňov progresívneho vysoko intenzívneho silového tréningu nôh. U deviatich ľudí, ktorí program dokončili, sa priemerne zaznamenalo:

- zvýšenie sily o 174 %
- zväčšenie plochy svalov strednej časti stehna približne o 9 %
- zlepšenie rýchlosti tandemovej chôdze približne o 48 %

Treba hneď doplniť kontext. Bola to veľmi malá štúdia a účastníci začínali na nízkej výkonnostnej úrovni. Obrovský percentuálny nárast preto nemožno interpretovať tak, že každý deväťdesiatnik zosilnie o 174 %. Časť zlepšenia navyše pravdepodobne nevznikla iba rastom svalov, ale aj lepším nervovo-svalovým zapojením, osvojením pohybu a schopnosťou vyvinúť silu. 

Štúdia ale ukázala niečo, čo si niektorí neuvedomujú. Ani sval veľmi starého a krehkého človeka nie je voči tréningovému stimulu imúnny. A neberme to do extrémov. Nemusíš mať 90, aby ťa tento článok nakopol. Pretože veľa ľudí po 30ke, 40ke sa už hádže do starého železa s tým, že je už neskoro začínať s gymom.

O niekoľko rokov neskôr to rovnaká výskumná skupina preverila vo väčšej randomizovanej štúdii u veľmi starých a fyzicky krehkých obyvateľov domova seniorov. Progresívny silový tréning sa dal zvládnuť a viedol k zlepšeniu sily a fyzickej funkcie. Samotná výživa bez tréningu nemala porovnateľný efekt. Edith teda bola výnimočná. Ale základný biologický princíp, ktorý jej príbeh ilustruje, výnimočný nie je. Staršie svaly sa stále dokážu adaptovať.

Čo je sarkopénia a čo nie

Pri starnutí sa často používa slovo sarkopénia ako synonymum pre akúkoľvek stratu svalov po tridsiatke. Takéto používanie je nepresné. Starnutie býva spojené s postupným poklesom svalovej sily, výkonu a u mnohých ľudí aj svalovej hmoty. Tempo však nie je rovnaké u každého. Výrazne ho ovplyvňuje množstvo pohybu, silový tréning, výživa, chronické ochorenia, zápalové procesy, obdobia hospitalizácie alebo nehybnosti, neurologické a hormonálne zmeny. Klinická sarkopénia navyše neznamená iba menej svalov. Podľa konsenzu je primárnym znakom pravdepodobnej sarkopénie nízka svalová sila. Nízka svalová hmota alebo kvalita svalov diagnózu potvrdzuje a nízky fyzický výkon označuje závažnú sarkopéniu. To je dôležitý posun.

Človek môže mať relatívne prijateľné množstvo svalov, ale ak nedokáže vytvoriť dostatok sily, bezpečne vstať zo stoličky, udržať rovnováhu alebo normálne kráčať, problém nie je iba estetický. Sarkopénia je spojená so zhoršenou mobilitou a vyšším rizikom pádov, zlomenín, straty samostatnosti a predčasnej mortality. To, čo na mladom človeku vyzerá ako rozdiel medzi 90 a 100 kilogramami na leg presse, môže v starobe rozhodovať o tom, či človek vstane bez pomoci zo stoličky, vyjde schody, unesie nákup, zachytí sa pri zakopnutí a nezvalí sa, zvládne hygienu a obliekanie, zostane bývať samostatne. V staršom veku nie je sila iba športový parameter. Na to ser... kašle pes. Je to forma funkčnej rezervy.

Sarkopénia nie je proces, voči ktorému sme bezmocní. Silový tréning môže zlepšovať svalovú silu, fyzickú funkciu a u časti starších ľudí aj svalovú hmotu. Systematický prehľad a meta-analýza z roku 2025, ktorý hodnotil 24 štúdií u starších ľudí so sarkopéniou, dospel k záveru, že silový tréning pravdepodobne zlepšuje svalovú silu a fyzickú funkciu. Ďalší záver zo série No Shit, Sherlock.

Autori však upozornili, že pri viacerých testoch priemerné zmeny neprekročili prah minimálne klinicky významného rozdielu. Inak povedané, silový tréning funguje, ale nie každý výsledok bude dramatický a nie každý človek sa zmení na Edith. Niekto výrazne zosilnie. Iný zaznamená skromnejšie zlepšenie. U veľmi krehkého človeka môže byť úspechom aj to, že sa jeho funkčný stav prestane tak rýchlo zhoršovať. Novšia meta-analýza štúdií zároveň potvrdila, že starší ľudia dokážu po silovom tréningu zväčšiť svaly dolných končatín na úrovni celého svalu aj jednotlivých svalových vlákien. Veľkosť hypertrofie však býva individuálna a výsledky sa líšia podľa dĺžky a charakteru tréningu.

Sila môže rásť rýchlejšie než svaly. A prečo je Edithin príbeh taký silný

Človek nemusí viditeľne nabrať kilogramy svalovej hmoty, aby sa jeho život prakticky zlepšil. Sila môže rásť vďaka kombinácii lepšieho zapájania existujúcich svalových vlákien, zlepšenej koordinácie, väčšej istoty pri pohybe, lepšej techniky, určitého rastu svalov, vyššej tolerancie voči námahe. Pre seniora je často dôležitejší výsledok, že sa napr. dokáže postaviť bez opory než výsledok na nejakom meraní, že má o "toľko a toľko" viac gramov svaloviny. To je aj dôvod, prečo moderná definícia sarkopénie kladie taký veľký dôraz na silu a funkčný výkon, nie iba na množstvo svalov.

Vo fit kultúre je to často strašne povrchné. Za dôkaz kondície sa často považuje nízke percento tuku, viditeľné tehličky, veľké ramená... alebo fotka na instragrame v správnom svetle. Edith do tohto rámca nezapadala. Nevyzerala ako klasická fitness influencerka. Nebola mladá. Nemala postavu, ktorou by predávala spaľovač tuku alebo transformačný program s kódikom EDITH10. Napriek tomu vo veku 98 rokov stále dokázala súťažiť v silovom športe. To je užitočná pripomienka, že vzhľad a funkčná kapacita nie sú to isté. Človek môže vyzerať štíhlo, a pritom mať nízku silu, slabú kondíciu a minimálnu funkčnú rezervu. Iný človek nemusí vyzerať ako synonymum pre "fitness", ale môže byť silný, pohyblivý, schopný zvládať každodenné úlohy a zostať dlho samostatný. V staršom veku je to často oveľa dôležitejší ukazovateľ úspechu než to, či niekto vyzerá o desať rokov mladšie.

Na záver...

Edith Murway-Traina zomrela v roku 2023 vo veku 101 rokov. Jej rekord bol založený na súťaži, ktorú absolvovala ako 98-ročná žena. 7 rokov po tom, čo prvýkrát začala silovo trénovať. Edith žila podľa hesla Active, Alert & Agile. Teda aktívna, bdelá a pohyblivá. Bola disciplinovaná a silná, ale zároveň úplne normálna žena, ktorá si rada dopriala aj čokoládovú zmrzlinu s ananásovým sirupom.

Jej príbeh nedokazuje, že každý človek môže v deväťdesiatke súťažiť v powerliftingu. Dokazuje však, že slovíčko "neskoro" používame niekedy skôr, než nám ho nanúti biológia. A výskum pridáva ešte dôležitejšiu vec. Aj svaly ľudí vo veku 80 či 90 rokov dokážu na primeraný silový tréning reagovať. Niekedy viac, než by sme čakali. Nemusíš sa dostať do Guinnessovej knihy rekordov. Možno potrebuješ iba ľahšie vstať zo stoličky. Bezpečne vyjsť schody. Odniesť nákup. Zachytiť sa, keď zakopneš. Zostať čo najdlhšie sebestačný. Aj to je sila. A na jej budovanie nemusí byť neskoro :)